Vytvorenie slovenského janičiarskeho zboru

01.06.2007 -

 

16.6. 2007

 

 

Levice

 

 

 

 

 

 

 

 

Dňa 16.6.2007 sa na Levickom hrade koná prvé celoslovenské stretnutie Janičiarov. Je výrazom praktickej realizácie spoločného projektu viacerých šermiarskych skupín, iniciovaných Tovarišstvom starých bojových umení a remesiel v Bratislave.
Na projekte sa ako ďalšie podieľajú skupiny Aramis z Košíc, Cassanova z Banskej Bystrice a Sarus z Prešova.

O čo nám v projekte ide?

 

Chceme vytvoriť pokiaľ možno presvedčivú a historicky vernú revitalizáciu janičiarskeho telesa s uniformami, zbraňami, tureckými povelmi, zvykmi a táborovým životom.

 

Na čo je to dobré?

 

Predovšetkým je turecká problematika navýsosť slovenskou historickou témou. Turecké nebezpečenstvo ohrozovalo Slovensko viac než 250 rokov a významne poznačilo život, hospodárstvo, umenie, folklór a je teda hodné zobrazenia. Turci pritom v doterajších slovenských spodobneniach vyznievali skôr operetne a komicky. Také zobrazenie je nám cudzie. Ak by to totiž boli takí „slamkahusári“, prečo sme sa pred nimi toľké roky triasli a prečo tí, ktorí proti nim bojovali boli hrdinami?
Vždy sme túžili priniesť v historickom šerme témy, ktoré sú autenticky slovenské. Pred 4 rokmi sme vytvorili jednotku Očovských strelcov a spolu s nimi zárodok janičiarskeho telesa do rovnomenného predstavenia. Teraz si tých tureckých protivníkov chceme vybudovať vo väčšom rozsahu, aby diváci aspoň trochu pochopili, čo znamenali na bojiskách renesancie a baroka.

 

Nie je to protizmysel, postaviť jednotku nepriateľov a osláviť ich tým?

 

Myslíme si, že nie. Turci, nech boli akokoľvek výbojní, nakoniec boli porazení a zo Slovenska vyhnaní. Patrí tak trochu k nostalgii víťaza, že si svojich bývalých protivníkov pripomína a čosi z nepriateľových zvykov preberá – možno práve preto,že ho porazil. Keď Španieli porazili Maurov a znovudobyli celý iberský poloostrov, prišla v šerme nakrátko do módy maurská pika, ktorá predtým, kým Mauri víťazili, bola odmietaná, ako nástroj opičenia sa po nepriateľovi. Keď cisárske vojská spolu s Poliakmi odrazili Turkov od Viedne, veľkou módou Viedenčanov, hoci krátkodobou, bolo nosenie turbanu. Tak aj my si nasadíme janičiarske čiapky a užijeme si na chvíľu pocit, aké je to byť na druhej strane.

 

Je to vhodné, učiť sa cudziu morálku a napodobňovať vonkajšie prejavy náboženstva, ktoré sa i historicky i aktuálne u nás odmieta?

 

Nazdávame sa, že bezpochyby je. Ak herec hrá v predstavení esesáka, nestáva sa tým z neho fašista, nech by bol akokoľvek presvedčivý! Ak sa naučíme rituál muslimského modlenia, tým predsa nekonvertujeme na islam! Môžeme však získať iný rozmer v pochopení „inosti“.

 

Všeobecne sa vžilo, že turecká moc bola založená na násilí. Nebude rekonštrukcia janičiarov glorifikáciou násilia?

 

Každý vojak, nech je členom ktorejkoľvek armády, môže byť človekom, netvorom, alebo len kolieskom vojenskej mašinérie. On sám si musí v živote voliť, ktorú z týchto polôh zaujme. Umenie si pri svojom zacielení onú polohu selektívne a cieľavedome vyberá a umelec zaujíma postoj v rámci svojej role.
Na nás je, či budeme oslavovať násilie, vraždu, podmaňovanie – alebo cvičenosť, disciplínu, statočnosť a veľkodušnosť.
Dejiny nám dávajú dosť príkladov na všetky tieto druhy pohľadu.

 

Čo môžu janičiari poskytnúť divákovi?

 

Kultivovaný zážitok z janičiarskeho pochodu a vôbec disciplíny, pretože práve tieto atribúty vrátane vojenskej hudby vyvinuli janičiari ako prví v Európe.
Exotický pohľad na konanie, oblečenie, zbrane a šerm, čo určite oko poteší.
Zasvätený - i keď umelo koncentrovaný - prienik do života a vojenstva z prelomu 16. a 17. storočia a tým aj kritický pohľad na našu vlastnú minulosť.
Skrátka si myslíme, že tam treba byť a vidieť to na vlastné oči.