Scroll Top

Šerm a čo ďalej

2

Úvaha podnietená pohľadom na šermiarske dianie okolo nás.

     Šerm historickými (alebo často aj len „historizujúcimi“) zbraňami je dnes už neodmysliteľný fenomén súčasného romantizmu, alebo „adrenalínizmu“. Jeho pôvodný, vcelku jednoliaty prúd zameraný na inscenované predvádzanie, sa dnes už rozštiepil na niekoľko prúdov a tie ďalej na jednotlivé, paradoxne často antagonistické frakcie. Môžeme teda v súčasnosti hovoriť o šerme inscenovanom, rekonštruovanom v rámci „living history“, úpolovom, fantazijnom – a o rôznych ich deriváciách, či prepojeniach.

     Potiaľ je tento stav plodom vývoja a môžeme len kvitovať, ako nám ten šerm košatie. Lenže to by sme neboli ľuďmi, keby sa nezačali vytvárať „názory“ o tom, ktorý šerm je lepší, ktorý je autentickejší a keby sa jedni nesnažili vyvyšovať nad tých druhých. Myslíte, že je to dôkaz ich prevahy?

     Priznajme si, je to dôsledok tajného uvedomenia si vlastnej nedokonalosti a podvedomého uvedomenia si nespôsobilosti obsiahnuť šerm v jeho podstate a celistvosti.

     Dobre inscenovaný šerm pôsobí autenticky, ale je to len ilúzia.

     Dobre vykonaný úpolový šerm je strhujúci tým, že si bojovníci v ňom naozaj merajú sily – ale ak sú zbrane oceľové, ochranné pomôcky ho činia takým ťažkopádnym, že by sa malo bojovať ako v zbroji, čo nie je možné kvôli bezpečnosti a ak sa ním simuluje boj bez zbroje, je výsledok trochu smiešny. Ak sú zbrane zástupné (plastové, ratanové, atď…), je síce šerm rýchly a má správne tempo, ale zástupné zbrane sa správajú inak, než oceľové a technika šermu sa skreslí.

     Dobre vykonaná rekonštrukcia je vynikajúcim zdrojom poučenia a poznávania, ale je teoretická, čiže nemá výkonové tempo a koncovku – a k šermu sa opäť len približuje.

     Fantazijný šerm zase zdôrazňuje hernú podstatu merania síl, ale s autenticitou má málo spoločného. Každý z uvedených postupov teda mieri „do čierneho“, ale vždy trochu minie cieľ. Ja tomu hovorím, že ten cieľ „obstreľujeme“. Bolo by ale možno lepšie povedať, že ho obkľučujeme. Že sa vždy z iného uhla pozeráme na ten istý problém, a teda vždy vidíme iný aspekt toho istého podstatného predmetu a teda vždy obsiahneme len jeho inú časť. Poviete si, no tak zoberme ostré zbrane a „rozdajme si to“ natvrdo, to bude ten skutočne pravý „echtovný“ šerm.

     Bude a nebude. Bude v tom zmysle, že pôjde o život. Nebude v tom zmysle, že priebeh a výsledok nebude rekonštrukciou historickej predlohy boja. Súčasný človek do boja vnesie všetky súčasné nánosy a návyky, počnúc zábranami zabíjať z etických, či právnych príčin a končiac nevyrovnanosťou postoja k vlastnej smrti.

     Vtedajší ľudia boli zvyknutí vidieť smrť „zblízka“. Ich blízki im umierali v náručí, alebo v boji, či na popravisku. Oni sami zabíjali denne domáce zvieratá a pred ohrozeniami života sa vedeli vyrovnať s Bohom modlitbou a spoveďou, takže traumu súčasného človeka zo smrti nepoznali v takej forme ako my. Boli surovší, ale aj ušľachtilejší, rytierskejší a menej malicherní. Na ich slovo sa dalo spoľahnúť. Mali menej vedomostí, ale aj menej balastu v hlave a to, čo vedeli, vedeli dobre – nie povrchne ako často my. Skrátka oni a my sme si cudzincami a tak ako sa odlišujú naše názory na svet od tých ich, tak sa odlišuje aj naša forma nasadenia života od tej ich.

     Kade teda vedie cesta?

Ja vidím dva smery: Jedným je skromnosť, ktorá je priznaním si vlastnej nedokonalosti a druhým veľkorysosť, ktorá je schopná vidieť na tých druhých to, v čom vynikajú nado mnou – a prejaviť tomu uznanie. Každý z predtým uvedených smerov šermu dáva niečo, čo tým ostatným chýba. Darmo som „majster“ v inscenovaní šermu – ak sa pôjdem merať s bojovníkom, zvyknutým zápoliť plastovým mečom, asi ma čaká trpká porážka. Ak sa pôjdem dohadovať o tom, ako správne vykonať „Krumphaw“ so šermiarom, ktorý je zahrabaný v starých spisoch, asi budem ťahať za kratšiu slamku.

     Ale prečo by som to robil? Veď ak sa oni pôjdu so mnou merať v inscenovaní šermu, bude ich výsledok rovnako žalostný, pretože v každej z našich činností je prvok dokonalosti inak zakódovaný. Je lepšie pokúsiť sa spoznať každý z týchto smerov, aby sme pochopili jeho princípy, vzdať im hold a obohatený venovať sa tomu nášmu, v ktorom sme „dobrí“.

     Oveľa viac, než riešenie toho, „ktorý druh šermu je lepší“ je uvedomenie, že sú len dva druhy šermu – kvalitný a nekvalitný, alebo povedané inak: kvalifikovaný a nekvalifikovaný. Kvalitný šerm rozpoznáme už voľným okom: je dynamický, efektívny, obsahuje racionálnu krásu pohybu a je intelektuálne bohatý.

     Kvalifikovaný šerm je školený šerm. Je bezpečný, opakovateľný a je vnútorne pod kontrolou sebaovládania. Obsahuje prvok sebadisciplíny a násilie, ktoré je imanentným obsahom jeho výkonu, je čiastočne substituované technologickými postupmi (napr. zástupné ciele, tlmenie bodu vychýlením zbrane, pohltenie intenzity seku rezom, atď.) a čiastočne pohltené ochrannými pomôckami.

     Nekvalitný a nekvalifikovaný šerm je nekontrolovaný, nekoordinovaný, primitívny, neohrabaný a najmä kvôli tomuto všetkému nebezpečný. Nebezpečný nie „zdatnosťou“, alebo „udatnosťou“ jeho účastníkov, ale ich neschopnosťou ovládať zbraň v ruke a nepredvídatelnosťou toho, čo tá zbraň v ich rukách urobí.

     Venujme teda viac pozornosti tomu, aby sme boli kvalitní a kvalifikovaní šermiari, než tomu, aby sme rečami znižovali hodnotu tých druhých, najmä ak nevieme, ako by sme v tom ich smere šermu obstáli. Uvedomme si, že aj keď nejde o život, každé naše verejné vystúpenie je isté hodenie našej prestíže na váhu osudu a skúška „ohňom“. Každé predstavenie inscenovaného šermu, či už pred divákmi, pred porotou, alebo pri aprobácii na škole je „okamihom pravdy“, rovnako ako každý úpolový zápas na zásahy, či každá predvádzaná rekonštrukcia. Je to akási „previerka stresom“ a miera ako brilantne kedykoľvek a vždy, za každých okolností obstojíme, je zároveň mierou našej šermiarskej kvality. Našou ambíciou by malo byť nehľadať v okolnostiach zdôvodnenia, prečo dnes náš výkon nemohol byť brilantný, ale dosiahnuť, aby bol.

     Ešte k jednej veci sa chcem vrátiť, aby nebola spomenutá len „medzi rečou“ a to je bezpečnosť výkonu šermu a ja to obohatím ešte o prvok hygieny šermu. Žijeme v spoločnosti, ktorá hodnotí človeka okrem iného mravne a právne a my sami sa tak vnímame. Ak niekoho trvale poškodíme, tak (ak sme normálni) nás to mrzí, naše okolie to odsúdi a právny systém nám za to vymeria trest. Máme teda všetky dôvody dbať, aby sme nikoho nepoškodili. Zájdem však aj ďalej. Šerm vykonávame alebo ako profesionáli, alebo ako amatéri, čo znamená milovníci. V prvom prípade je telo náš výrobný prostriedok a aj to kolegovo, lebo ak s ním spolu účinkujem a on vypadne na čas pre zranenie, mne sa zníži životný štandard, lebo s ním nemôžem šerm praktizovať. Ak som poškodený ja sám, tak to platí dvojnásobne.

     Ak som milovník, robím to ako spríjemnenie si voľného času. Neviem (okrem masochistov), pre koho by bolo zmrzačenie spríjemnením, aj keby to bolo zmrzačenie kamaráta, s ktorým zdieľam a spríjemnňujem si voľný čas.

     Takže mi z toho vychádza, že nám cielene nejde o zmrzačenie. Potom sú ale nebezpečné postupy nezodpovedným hazardovaním, nedomysleným a nezrelým ľahtikárčením bez uvedomenia si rizika, alebo užívanie si adrenalínu provokovaním rizika. Dobre – ale ešte som nevidel frajera, ktorý by potom, keď to už zle dopadne ostal „frajerom“. Potom oneskorene ľutuje, prosí, plače, preklína – ale naspäť sa to vziať nedá.

     Takže čo? Berme na seba len také riziko, ktoré „ukormidlujeme“. Bezpečnostné pravidlá sú tu na to, aby sa odbúrali tie riziká, ktoré poznáme. Osud nám aj tak vie pripraviť množstvo neočakávaných rizík a tam sa až ukáže naša skutočná vyspelosť. Na druhej strane, uvedomme si, že nikto z nás nekoná len sám za seba. Akonáhle sa viditeľne venuje šermu, okolie ho automaticky zaraďuje do šermiarskej obce a podľa neho ju aj hodnotí ako celok. Ak je šermiar hrubián, primitív a násilník, ak plodom jeho činnosti je zraňovanie a devastácia iných, tieň jeho konania dopadne na celú obec.

     Tým sa dostávame k bodu hygiena šermu. Tá je niečo ako mladšia sestra bezpečnosti. Čo pod tým chápem?

     Odpichnem sa od správania, čím nadväzujem na predchádzajúci bod, ako nás okolie hodnotí a zaraďuje. Naša skromnosť vo vystupovaní, kultivovanosť a pritom zdatnosť a statočnosť robia šermiarskej obci dobré meno a tým sa hygiena šermu začína.

To ďalšie sa pokúsim čo najpresnejšie zaznamenať v bodoch:

  • Idem šermovať a som čistý a čisto oblečený. Vďaka tomu nezapácham partnerovi, ani divákovi a neznepríjemním im zážitok zo šermu.
  • Mám čisté ruky, keď chytám zbraň, lebo si ju vážim či už ako nástroj obživy, alebo ako kultovný predmet, alebo jednoducho som slušný človek a nič nechytám špinavými rukami.
  • Nechytám čepeľ zbytočne a ak je to možné šermujem v rukaviciach. Môj pot je agresívny a nechcem aby čepeľ hrdzavela, či kolegovi aby sa môj dotyk bridil.
  • Zbraň mám čistú a udržiavam ju nehrdzavú jednak preto, lebo ma reprezentuje a prispieva k estetike výkonu, jednak ak náhodou zaškrabnem kolegu či seba, nechcem, aby rana zahnisala.
  • Používam nepotrhaný odev jednak ako prejav svojej sebareprezentácie, jednak sa mi nebude kade-tade zachytávať a ohrozovať plynulosť môjho pohybu.
  • Pri šerme mám zahalené telo a používam ochranné pomôcky, najmä prešívaný odev a útoky kryjem cez plochu čepele na ostrie.

        Pri tomto komplexnom bode sa pristavím nie z hľadiska bezpečnosti, ale práve z hľadiska hygieny výkonu. Nejdem riešiť otázku, ako „neublížiť“ kolegovi, alebo nebyť zranený, či nepoškodiť si zbraň. Riešim teraz technologickú kvalitu môjho i partnerovho výkonu a kvalitu osvojovania si šermiarskej technológie.

     Ak má protivník zahalené telo, nemám zábranu potiahnuť mu po ruke, nohe, alebo trupe čepeľou a nebojím sa, že mu ublížia zúbky na čepeli – navyše, keďže obaja kryjeme cez plochu, je tam tých zúbkov málo – takže pri kontaktoch konám pohotovo a rýchlo. Ak mám sám prešívanicu a chrániče, môže sa kolega „oprieť“ do výkonu bez obavy z bolesti, ktorú mi spôsobí a učiť sa, ako to vykonať razantne a s ľahkosťou, aby to neskôr išlo aj bez ochrany. Inak sa to totiž dobre nenaučí! Jednou z najväčších chýb, je učiť sa sekať a bodať na nechránené telo kolegu – darmo sa tvári ako „macho“. Prirodzene (ak sme normálni) voči nekrytému telu spomalíme v závere pohybu, aby sme mu neublížili a získame tým návyk viditeľne brzdiť tam, kde treba naopak vydať zo seba maximum.

     To je pre kvalitný inscenovaný šerm smrteľná rana, lebo optike takého inscenovaného výkonu sa nedá uveriť. Inak je to u „Livinghistoristov“, keďže nepoužívajú zástupné ciele a „zastavovanie“ pred kontaktom s telom protivníka je pre nich prirodzené. Čo sa tým však opticky demonštruje? Po prvé strata tempa – aj ten najlepší musí brzdiť, ak chce zastaviť. Po druhé nevýkon. Ak by bol schopný urobiť ten istý výkon rovnako s ostrou čepeľou ako s tupou, aj tak by nedosiahol zásah, ale zastal by pred telom protivníka a možno by ho ani nedočiahol!

     Rovnako nefunkčné – i keď iným spôsobom – je hodnotenie zásahu u úpolového šermu. Súper sa čepeľou dotkne protivníka a rozhodca uzná zásah. Nie sme schopní posúdiť, či bod bol dosť prierazný a dosť dlhý, aby prebodol, ani či sek bol vôbec seknutý ostrím a ak, či bol dosť prierazný, či tam bola prítomnosť rezu a predovšetkým, či by ktorýkoľvek z týchto výkonov súpera zastavil! Či by prebodnutý, alebo naseknutý súper už nemohol zasadiť nám smrteľný, alebo vôbec akýkoľvek zásah.

     To je ale prirodzená daň bezpečnosti a teda hygienicky legitimný postup u oboch vyššie uvedených disciplín a patrí to do ich hygieny – ale práve preto taký výkon nepatrí do hygieny inscenovaného šermu.

     V scénickej praxi tlmíme bod do uhla vychýlením rukoväte nielen kvôli bezpečnosti, ale aj preto, lebo tým zároveň demonštrujeme hĺbku vpichu, aká by sa dosiahla, keby ruka bola prepnutá vpred a nevychýlila sa. Podobne, ak sekáme do terča pod ramenom zástupný ťahaný sek, demonštrujeme tým odťatie hlavy „o poschodie vyššie“. Atď.

     Samostatná kapitola je hygiena seku samotného. Viesť čepeľ presne po ostrí a dať jej patričný pomer medzi úderom a rezom. To sa dá naučiť len praktickým sekaním ostrou zbraňou do zástupných terčov a vyhodnocovaním kvality sekovej plochy. Pritom ale nie som presvedčený, že by každý šermiar mal pobehovať s ostrým mečom. Myslím si, že ostrý meč by mal mať v držbe školiteľ od istého stupňa (podľa mňa od staršieho tovariša vyššie) a pod prísnymi bezpečnostnými pravidlami by mohol podľa svojho uváženia umožniť žiakom pokusne sekať. (O tomto bode som pred časom spísal bezpečnostné pravidlá, ktoré, ak to bude potrebné, uverejníme pri inej príležitosti.)

     Treba si však uvedomiť aj to, že nekvalifikovaný sek môže nenávratne zničiť dobrú čepeľ a že teda nie každému nováčikovi má byť sek umožnený. Treba totiž dopredu vyriešiť aj otázku hradenia prípadnej škody.

     Na záver by som chcel povedať názor, s ktorým môžete a nemusíte súhlasiť:

Nech sa aj šermiari delia ako chcú, nech je množstvo škôl a štýlov, nech je kultúra a technológia ľubovoľne rozdielna, šerm je len jeden a my, jeho adepti, si ho osvojujeme s ambíciou a pokorou, aby sme raz pri jeho reprezentovaní mohli zažiť ten záblesk hrdosti a spolupatričnosti v slovách: Som šermiar!