Pred časom sa na bratislavskom hrade slávnostne odhalila socha Svätopluka – kráľa Slovienov. Vytvoril ju umelec, ktorý v minulom režime predstavoval umeleckú špičku. Potiaľ by bolo všetko v poriadku – lenže socha vyvolala diskusiu a aj ja som k nej zaujal stanovisko. Bolo to však len v rozhovore s redaktorom novín a myslím, že si téma aj skutočnosť zaslúži uviesť môj kompletný komentár, aj keď len takto, na webovej stránke.
Predovšetkým si povedzme, že samotný počin ma ničím neuráža a fakt, že pán Kulich, autor diela bol za socializmu popredným režimistom ma nijako nedráždi. Ako mladý študent som jeho dielo obdivoval a myslím si, že bez ohľadu na dodatočné politické hodnotenie, má svoje oprávnené miesto v slovenskom umení. Nesúhlasím ani s tým, že okolo odhalenia jeho sochy sa riešili aktuálne politické postoje, útoky a názory, ktoré so samotnou sochou nemajú súvis.
Čo ma totiž na soche trápi viac je, že sa mi nepáči ani umelecko-esteticky a tak výhrady, ktoré by pri vynikajúcom diele boli druhoradé, nadobúdajú pre mňa významnejší charakter. Uvediem ich postupne pod heslami, aby výsledné hodnotenie bolo pochopiteľné.
1. Umiestnenie a druh sochy.
Nádvorie pred hradom, ktoré len nedávno reštaurovali v leopoldovsko-tereziánskom barokovom štýle si zaslúži, aby vyznelo vo svojej kráse alebo celkom bez sochy, alebo, ak vôbec, tak so sochou niektorého z uvedených panovníkov. Nechcem svoj vkus vnucovať, ale ja by som dal prednosť ich bustám, alebo aj len plaketám s reliéfnymi hlavami, aby priestor nezapratali, ako to robí v súčasnosti socha Svätopluka.
2. Dramaturgia sochy.
Prečo Svätopluk? Aké väzby ho viažu na bratislavský hrad? Z histórie nevieme o žiadnych. Pokiaľ je nám známe, spája sa s Nitrou (údelným kniežatstvom, odkiaľ Svätopluk pochádzal), s Devínom, kde bojoval s Frankami sprvu ako ich spojenec, potom ako predstaviteľ ríše Slovienov a nakoniec s Velehradom, kam zasadol na uprázdnený stolec po Rastislavovi.
Na bratislavskom hradisku možno náhodne pobýval, ale história nám nezaznamenala žiadny jeho skutok, ktorý by ho viazal k Bratislave. Ak teda mal byť inštalovaný na bratislavskom hrade, tak len ako predobraz slovenskej štátnosti, ku ktorému sa hlásime. Ak je to tak, potom by bolo vkusnejšie umiestniť ho pred budovu Slovenskej Národnej Rady, alebo ak na hrade, tak pred priestory modernej prístavby a nie pred historický vstup – hoci celý hrad je vlastne modernizovaná verzia rekonštrukcie a nemá extrémnu historickú hodnotu, ani atmosféru.
3. Ikonografia.
Svätopluk je zobrazený na vzpínajúcom sa koni s vytaseným mečom v ruke. To zobrazenie pokladám za mimoriadne nešťastné. Zobrazenie kráľov totiž ikonograficky spadá pod hodnotenie, čo také zobrazenie evokuje a ako je daný kráľ zapísaný v pamäti. Má teda vyvolávať reminiscenciu na jeho najvýznamnejší skutok, alebo charakterizovať jeho zástoj v histórii, alebo pamäti národa.
Svätopluk samozrejme viedol vojny a bol v nich víťazom, ale pamäť národa ho vníma skôr ako obratného politika, ba až štátnika – a múdreho, hoci rozporuplného panovníka. A povesť ho zachytáva ako otca, ktorý dáva ponaučenie synom. Bolo by teda na mieste, aby bol zobrazený zamyslený na tróne – možno s mečom na kolenách ako symbolom driemajúcej sily, alebo ako muža, dávajúceho synom lámať prúty. Na koni s mečom skôr spravidla zobrazujeme úspešných vojvodcov.
Pravda, podľa európskej ikonografickej tradície je jeden kráľ, ktorý sa zobrazuje na koni s mečom – ale je len jeden jediný: uhorský kráľ! Ten v rámci korunovačnej prísahy na korunovačnom pahorku musel vzopnúť koňa a mávnuť mečom na štyri svetové strany, aby demonštroval pripravenosť rozširovať ríšu a brániť ju proti útočníkom odvšadiaľ. Ak takéto zobrazenie Svätopluka malo susednému Maďarskému národu detinsky ukázať, že aj my máme kráľa na koni, tak je to na posmech a výsledok je presne opačný.
4. Vecná a historická stránka diela.
Ak by socha Svätopluka bola silné, umelecky presvedčivé moderné dielo, a ako také by pod rúškom estetickej skratky skrylo alebo prosto nezobrazilo vecné stránky jazdeckej sochy, dalo by sa touto stránkou nezaoberať. Lenže žiaľ umelec zvolil formu informačnú – jednotlivosti sochy sú čitateľné nie ako abstraktné symboly, ale ako konkrétne artefakty a tak podliehajú vecnému hodnoteniu.
Popíšem to tiež v bodoch:
- kôň, keďže je dokonca vidieť, že je žrebec, je trápne neproporčný práve ako žrebec – nemá žrebčie držanie hlavy a žrebčiu šiju so žrebčím pásom,
- plemeno koňa nezodpovedá dobovej rase,
- postroj koňa je nefunkčný,
- kráľ nemá dobový odev a najmä primerane dlhý plášť, ktorý je nutným atribútom vyššie postaveného človeka tej doby,
- ak je Svätopluk v bojovom postoji, prečo nie je vystrojený kompletne do boja (prilba, zbroj na tele), ak je v mierovom, prečo máva mečom ako šašo? Čo viac zbroj nôh je dobovo o hodne mladšia, ale to je tolerovateľné asi tak zo všetkého najviac,
- meč je nedobový vecne aj esteticky, hoci jesto dosť archeologických vzorov,
- koruna, ktorá asi má byť kráľovská, nemá mostík, ktorý je nutným znakom kráľovskej nezávislosti, ale najmä je položená rovno na hlave. Lenže každý kráľ je predovšetkým a najprv kniežaťom a až potom kráľom, takže koruna sa kladie na kniežaciu čiapku – hermelínom lemovanú s červeným dienkom (viď existujúci králi a zachované kráľovské koruny),
- štít je podivný nehistorický a neheraldický útvar so znakom, ktorý je anachronizmom. Ponajprv je anachronizmom sám fakt znaku, keďže maľovanie znakov na štíty je oveľa mladšie a potom ak znak má byť Slovenským výsostným znakom, tak nechápem, ako Svätopluk v deviatom-desiatom storočí prišiel na ideu, niesť na štíte znak z 19. storočia. Odpoveď môže byť len jedna – ak ide o umeleckú licenciu a historicko-politickú ideu prihlásiť sa k predpokladanému znaku, ktorý niektorí autori pripisujú ako možný predobraz symbolu staroslovienskej štátnosti. Potom by sa mi ale žiadalo, aby bol znak umiestnený vkusnejšie, nie na štíte ale na soche, či jej podstavci a v trochu archaizujúcejšej podobe.
5. Estetická a národná stránka diela.
Toto je prísne subjektívne stanovisko a bolo by takým, aj keby som bol študovaný umelecký kritik, ale nemôžem ho obísť.
Dielo mi nič nedáva.
Ani umeleckým zážitkom, ani národným cítením. Pozerajúc naň necítim žiadne chvenie, môj intelekt ho odmieta ešte aj v porovnaní so socialistickým realizmom a to dúfam, že sme esteticky už niekde inde. Národne vo mne nevyvoláva ani hrdosť, ani pohnutie, ani nostalgiu. Predstavy kontinuity, veľkosti, slobody alebo štátnosti ostávajú pri pohľade na sochu ľahostajné – a to si trúfam povedať, že inak som nadpriemerne národne cítiaci Slovák. Trúfam si však povedať, že naše slovenské dejiny poznám a viem, na čo ako Slováci môžeme byť hrdí a žiaľ socha dokazuje, že ani autor, a azda ani zadávatelia to nevedia, alebo aspoň nenašli svojou sochou cestu k môjmu národnému srdcu.
VÝSLEDOK:
Ak ako obyčajný občan mám povedať svoj verdikt, poviem ho v dvoch častiach:
A.
Dielo hodnotím ako vecne, esteticky a ideovo podpriemerné.
B.
Ako také nemá čo hľadať na takom politicky, historicky a esteticky vyzdvihnutom mieste. Nie som za likvidáciu čohokoľvek, čo ľudské ruky vytvorili, ale myslím si, že na nejakom modernom, menej exponovanom mieste by bolo jeho primeranejšie umiestnenie a možno by dokonca na lokálnej úrovni pôsobilo dôstojne..
Tam kde stojí nerobí česť našej štátnosti, histórii, estetickej povesti, ani národnému povedomiu.
Aby som však len nehanil – ak si odmyslíme, že pán Ján Kulich kedysi reprezentoval moderné prúdy slovenského výtvarníctva – socha je v rámci jej realizmu dôkladne vypracovaná a do istej miery ľúbivá. Je to síce asi kvalitatívny krok dozadu, ale nie je to nekvalita!
Treba ju preto uchovať.
Azda raz, keď uplynie čas, patina jej dodá väčšiu mieru prijateľnosti.
Azda ju čas dokonca rehabilituje.
