60 rokov.

Dlhý čas zápasov, mladistvých poryvov a víťazstiev. Inak by sme tu dnes neboli a nehodnotili.

Ale kde je miera pre hodnoty?
Je to miera pre prehrávky? Alebo miera pre prvé účinkovanie vo filme? Najprv záskok, neskôr aj drobné, vedľajšie, alebo aj hlavné roly? Prvý film? A veľa a veľa iných počinov.
Lenže nedá sa hodnotiť taký mechanizmus, akým je Tovarišstvo. So všetkými jeho zákutiami a vlastnosťami.
Je to proces.

Dnes, keď poviete „Tovarišstvo“, poviete zároveň: mnoho členov. Poviete zároveň mnoho smerovaní, mnoho žánrov. Poviete mnoho tém, ktoré zdanlivo nesúvisia s tematikou, ale vo výsledku sa s ňou stretnú.

Skrátka Tovarišstvo dnes je iné, než Tovarišstvo kedysi.
Ja s ním prežívam. Tešia ma nové víťazstvá a teší ma podiel, ktorý môžem mať na víťazstvách dneška.

Ale dovoľte starcovi povzdychnúť si nad dávnymi a menej dávnymi časmi.
Dovoľte mi vložiť sa do prvej cesty do Talianska, keď  sme sa na hranici, netušiac o zákone o zbraniach, ocitli v obkľúčení karabinierov a vyslobodil nás až telefonát na miesto konania, kde sa vysvetlilo, že my vlastne účinkujeme pre ministra obrany.

Alebo keď sme inscenovali veľkú bitku pod zavesenou kamerou – a pritom ten boj bol len pre nás, lebo kamera omylom snímala iné veci. A ja som potom musel chrániť režiséra, aby on sám nedostal nakladačku.

Boli to skvelé časy.
Ale sú tie dnešné iné?
Nie. Nie sú iné. Alebo sú a predsa majú iný náboj.
Oni totiž zachytávajú iný svet. Svet dneška.
A na to má dnešná generácia právo: vidieť dnešok optikou dneška.

Keď tu už nebudem a o 60 rokov sa bude oslavovať 120 rokov Tovarišstva, na oslave sa objavia celkom iné témy.
Ale teraz sme tu my a právom dvíhame čaše na naše výročie.
Kedy sme právom dali najavo, že sme.
Tu a celí.

Na zdravie!